HÄNDLOVO ALELUJA

            Keď mal Händel, nemecký hudobný skladateľ, päťdesiatdva rokov, postihla ho mozgová mŕtvica, ktorá ho doslova pripútala na lôžko. Priviezli ho do kúpeľov a tu v horúcej vode trávieval deväť hodín denne, teda trikrát viac ako mu povoľovali lekári. Jeho stav sa postupne zlepšoval. V posledný deň svojho pobytu dokonca zašiel do katolíckeho kostola – i keď nikdy nebol zvlášť zbožný – posadil sa k organu a hral. Rehoľníčky, ktoré s dojatím počúvali, nikdy tak majstrovskú hru nepočuli.
            Domov do Londýna sa vrátil s obrovským pracovným nasadením. Začal znova komponovať, ale úspech neprichádzal. Už predtým bol prenasledovaný veriteľmi a nové finančné problémy ho priviedli na pokraj zrútenia. Tentokrát ochrnula i jeho tvorivá sila.
            Raz sa osamelý a unavený prechádzal londýnskymi ulicami. Cítil sa oveľa starší ako bol. Pýtal sa: „Bože môj, prečo ma nechávaš žiť? Veď ma všetci ľudia pochovávajú... Nie som schopný už nič poriadneho ani vytvoriť! Načo som ešte na tomto svete?“
            S takýmito myšlienkami sa vrátil domov. Na stole bol položený balík a v ňom libreto od akéhosi druhoradého básnika Jennensa. V priloženom liste básnik napísal: „Bol by som rád, keby ste utvorili hudbu na tento text.“
            Händel bez záujmu listoval libretom a ľahostajne si prezeral text. Až mu padol zrak na slová: „Bol opovrhnutý, opustený, muž bolesti. Potupený a znevážený. Čaká, že ho niekto poteší. Volá k Otcovi: „Bez teba pre mňa šťastia niet. Ty nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš uzrieť porušenie svojmu svätému.“
            Umelcovi sa tieto slová pozdávajú. Sú akoby ušité na jeho zlomené srdce. A keď príde k pasáži, ktorej vrcholom je zvolanie: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije, a preto napokon plesám a volám Aleluja!“, vidí svojho ukrižovaného Vykupiteľa veľmi blízko. Zdvihne sa v ňom mocná vlna inšpirácie, cíti nový tvorivý oheň a v mysli mu začínajú víriť úchvatné melódie. Vezme pero a píše. S neuveriteľnou ľahkosťou zapĺňa notami a textom stranu za stranou. Prekvapenému sluhovi hovorí: „Otvorila sa mi doširoka brána nebies a ja vidím svojho Spasiteľa.“
            Dvadsaťštyri dní písal Händel dňom i nocou s malými prestávkami akoby zmyslov zbavený. Keď dopísal, vyčerpaný klesol na posteľ. Na stole ležal hotový rukopis jeho najväčšieho oratória s nadpisom MESIÁŠ.
            V Dubline bol Händlov Mesiáš prvý raz uvedený presne päť rokov po jeho mozgovej príhode. Istý novinár napísal: „Keď sa schyľovalo k záverečnému Amen, Händel nevedomky otvoril ústa a spieval so zborom. Spieval celým srdcom, ako som ho ešte nevidel nikdy v živote. Ale sotva sála prepukla v búrlivé ovácie, ticho sa stratil. Nechcel, aby on bol oslavovaný. Sláva prináležala Bohu, vďaka ktorému toto dielo vytvoril.“
            Od premiéry Mesiáša mal Händel pred sebou ešte sedemnásť rokov tvorivého života. Za tento čas napísal desať slávnych oratórií na oslavu Boha.
            Osem dní pred svojou smrťou v londýnskej Covent Garden dirigoval Mesiáša naposledy. Bol už slepý. Keď sa vyčerpaný vrátil domov, zamumlal, že by chcel zomrieť na Veľký piatok.
            Toho roku pripadal Veľký piatok na 13. apríla. Vedel, že to je ten deň, kedy ho presne pred dvadsiatimi dvoma rokmi ranila mŕtvica a on ochrnul a v rovnaký deň päť rokov na to mal premiéru jeho Mesiáš. Preto tento dátum považoval za „svoje zmŕtvychvstanie“ a veľmi túžil zomrieť v tento deň. Zomrieť v nádeji, že bude vzkriesený k novému životu.
            Na Veľký piatok sa tomuto veľkému skladateľovi skutočne priťažilo a na druhý deň odišiel na večnosť. Zomrel tak človek, ktorý napísal zrejme najveľkolepejšie veľkonočné Aleluja v celej histórii hudby.